Týždeň prázdnin u dedka a babky sa chýlil ku koncu. Oliver na to nechcel ani pomyslieť, veď ešte stále neprebádal povalu.
– Dedko a kedy pôjdeme na tú povalu?
– Oliverko, už som ti povedal, že tam nič nie je.
– Ale ja určite niečo objavím, uvidíš.
Dobiedzal Oliver každý deň.
– Ach ty, nedáš pokoj. Tak poďme, ale musíme byť opatrní.
Olivera výprava na povalu potešila. Zatiaľ tam ešte nikdy nebol a bol zvedavý čo nájde. Dedko zapol svetlo a z každej strany sa na Olivera pozerali staré haraburdy.
V jednom rohu boli prachom zapadnuté sánky, vedľa nich ležal starý koberec a na malej skrinke roztrhané časopisy.
Oliver prešiel na druhú stranu povaly, kde ho zaujala veľká krabica plná káblov, na ktorej ležalo rádio.
– Dedko, môžem si zobrať túto krabicu?
– Oliver, je to len kopa starých vecí. Čo s nimi budeš robiť?
Oliver zasnene pozrel na dedka a povedal.
– Postavíme si robota!
Dedko zobral krabicu do rúk, odniesol ju do kuchyne a položil na stôl. Okolo rádia porozkladal nájdené súčiastky, ktoré sa podobali na ruky a nohy. Chvíľku naprával jednotlivé časti, kým z nich nevznikol malý robot. Všetko nakoniec zviazal tenkým káblom a na hlavu robotovi pripevnil malú anténku.
– Dedko, toto je najsuprovejší robot na svete!
– Áno Oliver, je naozaj vydarený.
– Pozri dedko, ako hýbe rukou a nohou.
– Aáá, vie otáčať aj hlavou!
Dedko sa usmial a pozoroval, ako sa Oliver teší zo svojej novej hračky.
– Aáách, keby tak mohol aj rozprávať..
Pomyslel si Oliver.
Babka Agáta zatiaľ pobehovala po kuchyni a pripravovala večeru.
– Vy dvaja výmyselníci, na dnes už stačilo. Určite ste už hladní, poďte sa navečerať.
Ozvala sa babka a prestrela stôl.
Oliver položil robota do krabice, umyl si ruky a utekal k stolu.
– Vaáá…
Zívol si po večeri. Ani sa nenazdal a bol v posteli, prikrytý perinou. Zatvoril oči a ocitol sa v kozmickej rakete.
– Tomáš, dnes som s dedkom postavil robota!
– To je skvelé, budeš mi ho musieť ukázať.
Usmial sa Tomáš a začal stláčať tlačidlá. Po chvíli sa pozrel na Olivera.
– Pripravený na nové dobrodružstvo, kapitán?
– Pripravený!
Oliver stlačil tlačidlo planéty a kozmická loď znovu plávala v pásoch svetla.
– Vchádzame do roja asteroidov, drž sa Oliver.
Raketa spomalila a vyhýbala sa asteroidom.
– Pozor napravo Oliver!
Oliver otočil volantom prudko doľava, ale nestihol sa vyhnúť menšiemu asteroidu.
Bum, zahrmotila raketa.
– Kapitán, hlavný motor nefunguje, spúšťam pomocné motory. Potrebujeme niekde pristáť.
– Tomáš, pozri!
V diaľke pred nimi sa objavila malá planéta.
– Pristaneme tam a skúsime motor opraviť.
Raketa núdzovo pristála v listnatom lese. Dookola boli samé vysoké kríky, cez ktoré nič nevideli. Dvere rakety sa otvorili a kozmonauti vystúpili.
– Poďme skontrolovať motor.
– Myslíš že ho opravíme?
– Uvidíme.
Obaja prišli k motoru a Tomáš vystrašene povedal:
– Je to zlé Oliver. Pokazil sa nám snový generátor. Skúsim ho opraviť.
Tomáš pokračoval v oprave, keď Oliver začul zvláštne zvuky. Keďže nechcel Tomáša rušiť, rozhodol sa ich preskúmať sám.
– Pomóóóc, pomôžte mi niekto!
Oliverovi sa zdalo, že počuje hlas spod rakety.
– Haló?
– Pomóóóc tu som!
A naozaj, pod raketou ležal malý, plechový robot s veľkými očami. Jednu nohu mal zaseknutú priamo pod jej špicom. iaľ, Oliver nemal čas skontrolovať miesto pristátia, a tak omylom pristál na obyvateľovi planéty.
– Počkaj, nadvihnem raketu. Uuuufff…
Povedal Oliver a rýchlo vyslobodil robota.
– Mrzí ma to, museli sme núdzovo pristáť. Si v poriadku?
– Áno, ale moja noha… asi je pokazená.
Oliver pozrel na robotovu nohu a pomohol mu vstať.
– Ako to môžem napraviť?
– Prosím, odveď ma k Opravorobotovi, ten mi pomôže.
– Dobre a ozaj, ja som Oliver a ty?
– Ja som robot Robi.
Cestou k Opravorobotovi stretli veľa robotov a každý z nich vykonával svoju prácu.
– Dobrý deň Robi.
– Dobrý deň Kosačkorobot.
Pozdravil robota v tvare kosačky, ktorý práve kosil neďalekú lúku.
– Dobrý deň Valcorobot, ako vyzerá nová cesta?
– Výborne Robi, zajtra bude hotová.
Odpovedal robot v tvare parného valca, ktorý horlivo valcoval asfaltovú cestu.
Dokonca stretli robota predavača, ktorý stál pred obchodom a vykrikoval:
– Nový olej, rozhýbe aj to najstaršie železo!
Ale Oliverovi sa páčil najviac robot v tvare hodín, ktorý neustále opakoval:
– TIK TAK, TIK TAK, čas na olej, TIK TAK, TIK TAK, …
Oliver sa usmial a pokračoval s Robim dole ulicou.
– Robi, každý robot má svoju prácu. Akú máš ty?
– Vieš, Oliver. Ja, ja nemám prácu. Skúšal som byť strihačom plotov, ale nevedel som, ich pekne ostrihať. Všade boli samé diery.
Zacvakal Robi svojimi rukami v tvare nožníc.
– A čím by si chcel byť Robi?
– Ja, no ja by som chcel byť vynálezcom!
Robi zosmutnel, pretože v celej histórií žiadny vynálezca na Roboplanéte neexistoval. Všetky roboty vytvárala fabrika na okraji mesta a každý robot sa narodil s funkciou, ktorú mal navždy vykonávať. Len Robi chcel byť vždy niečím iným, a preto si myslel, že je pokazený.
Konečne dorazili pred veľkú budovu s kladivom na dverách. Po jej stenách boli ozubené kolesá, ktoré sa točili raz doľava a zas doprava. Na streche odfukovali komíny v rytme zvukov kladiva, ktoré vychádzali z budovy.
– A sme tu! Opravár Opravorobot je našťastie doma.
Otvorili dvere a v strede miestnosti uvideli osemrukého robota. V jednej ruke držal kladivo, v druhej kliešte a ostatnými pridržiaval veľký kus železa.
– Dobrý deň pán Opravorobot.
Povedal Oliver a pristúpil s Robim bližšie.
– Dobrý deň, ako vám pomôžem chlapci?
Robi ukázal nohu Opravorobotovi, ten sa poškrabal jednou z rúk na hlave.
– Tak sa na to pozrime …. aha … uhm …. dobre. To sa dá ešte opraviť.
Opravorobot sa presunul k vysokej poličke, každá bola označená písmenom z abecedy.
– ABCD a tu je R.
Vybral zrolovaný nákres a rozložil ho na stole.
– Takže, potrebujeme náhradný diel číslo A34-D3. Poďte za mnou.
Všetci traja vyšli na dvor za budovou, ktorý bol plný náhradných dielov rôznych farieb a funkcií. Robotické ruky v tvare mixéru, prídavné rakety alebo kolieskové nohy. Opravorobot vybral náhradný diel A34-D3.
– Tak a máme ho.
Robi sa pozrel na všetky náhradné diely, ktoré boli poukladané na dvore. Zaujali ho najmä ruky s piatimi prstami. Pozrel sa na svoje nožnicové a povedal:
– Nemôžem si vybrať iné ruky?
– Načo by ti to boli Robi?
Začudoval sa Opravorobot.
– Mohol by som byť vynálezcom! Ty si nikdy nesníval o tom, že budeš robiť niečo iné?
– Jaáá? Noóó, ja som chcel byť kuchárom, ale s kladivom sa variť nedá. Aáá prácu opravára milujem. Kiež by sa to dalo spojiť.
Povedal smutne Opravorobot.
– A práve preto, by sme mali robiť to, čo nás baví. Ty chceš byť kuchár a opravár, ja vynálezca. A čo keby sme sa dohodli?
– Akú dohodu máš na mysli?
– Ty mi vymeníš moje ťarbavé, nožnicové ruky a ja zas vymyslím, ako by si sa mohol stať ešte aj kuchárom.
– Hmm, môžeme to skúsiť.
Vrŕŕ, buch, buch.
Opravorobot sa pustil do práce. O chvíľu mal Robi opravenú nohu a nové ruky s piatimi prstami.
– To je skvelé! Ďakujem Opravorobot. Teraz cítim, že dokážem všetko!
Radoval sa Robi.
– Oliver, potrebujem plány Kuchárobota a Opravorobota.
Oliver začal hľadať v poličke písmená K a O. Našiel oba plány a podal ich Robimu.
– Takže, diel A by mal ísť do dielu B. Ale keď to zmeníme na D…
– Ako prosím?
Opýtal sa Oliver.
– Červený kábel musíme spojiť s modrým a zelený odpojiť. Dobre, asi som na to prišiel.
– Áno! Oliver, vymyslel som to!
– Hurááá, môžem byť tvojim asistentom Robi?
– Pravdaže Oliver. Potrebujem ešte diely F32-2 a F89-3D.
Opravorobot s Oliverom rýchlo utekali po zvyšné diely a položili ich na stôl. Robi sa pustil do práce.
– Hotovo! Môžeme to vyskúšať.
Robi bol zo sebou spokojný. Na stole sa leskli nové ruky s rôznymi násadami, ako napríklad kladivopanvica, klieštonôž a vŕtačkovareška. Kladivo, panvica, kliešte, nôž, vŕtačka alebo vareška sa vysúvali podľa Opravorobotovej potreby.
Môj sen sa splnil! Môžem byť kuchárom a aj opravárom. Ďakujem vám chlapci. Budem rád ak nabudúce prídete na obed.
Pravdaže, ale teraz už musím utekať. Môj navigátor Tomáš na mňa už určite čaká.
Ako vychádzali z budovy, Robi sa otočil a hovorí:
– Oliver, som rád, že sme sa stretli. Vďaka tebe si otvorím dielňu a budem prvý vynálezca na Roboplanéte. Pomôžem každému robotovi splniť si svoj sen!
Oliver sa rozlúčil s Robim a kráčal späť k rakete.
– Oliver, práve som opravil našu raketu. Kde si bol?
– To je dlhý príbeh Tomáš. Poviem ti ho nabudúce.
Raketa sa odlepila od zeme a Oliver sa zobudil späť do posledného dňa u babky Agáty. Neuvedomil si, že už dnes doobeda po neho príde maminka. Posledné chvíle prázdnin u starých rodičov strávil behaním na dvore s medveďom Tomášom.
Zrazu sa otvorila brána a v nej sa stála maminka.
– Oliver, chýbal si mi. Rýchlo do auta, doma už na teba všetci čakajú.
– Mamiiii!
Rozbehol sa a privítal ju s veľkým objatím.
Na priedomí domu sa objavila babka Agáta a dedko František. Dedko držal v ruke Oliverov kufor a babka perinu.
– Oliver, nezabudni si perinu a dobre sa o ňu staraj.
Žmurkla na Olivera.
Dedko rozcuchal Oliverovi vlasy a povedal:
– Tešíme sa na ďalšie prázdniny, ty šibal.
– Ľúbim vás.
Zakričal Oliver a v hlave už odpočítaval dni do ďalších prázdnin.
